Ako som (ne)zmeškala let domov

8. října 2013 v 14:38 | Džejn |  Keď cestujem...
Posledný večer môjho pobytu v Spojených štátoch som balila domov aj keď pravdou je, že som sa balila už niekoľko dní, ale nemohla som to dokončiť. Takže vždy keď som išla okolo poloplného kufra som si len nešťastne povzdychla. Nechcelo sa mi ešte vrátiť domov.


Aj keď som posledný týždeň strávila sama. Bol veľmi príjemný. Ak vynechám občasný strach, že sa mi niekto vkradne do bytu. Chodila som na pláž, kde mi modelov na fotenie robili čajky...






...flákala som sa po meste a objavovala som miesta, ktoré som za celé tri mesiace nebola schopná navštíviť...





A ani som sa nenazdala bola nedeľa ráno a ja som celá nervozná čakala na človeka, ktorý mal cestovať so mnou domov. Meškal a keď nakoniec dorazil mal ešte čo robiť, takže kým sme sa vybrali na miestnu autobusovú stanicu, ktorá stála od nás asi dvadsať minút cesty, bolo už dosť hodín, ale stále bolo dosť času chytiť lietadlo z New Yorku. No aby sme sa vôbec dostali do New Yorku potrebovali sme sa autobusom odviesť do susedného mesta Atlantic city. Mali sme šťastie, pretože na stanici už bol autobus a vyzeral ako keby čakal práve na nás alebo ani nie pretože nám skoro ušiel. Viete nie je vôbec jednoduché sa plahočiť s obrovským kufrom, ruksakom na chrbte a ešte s plátenou tačkou okolo pleca. Využila som všetko volné miesto. V AC sme si kúpili lístky do NY a čakali. Keď už sme boli konečne nalodený v autobuse a ten sa začal hýbať ešte stále som bola pokojná. Nie je dôvod prečo by sme to nemali stihnúť. Ale už o pár minút prišiel ďalší problém. Opravovali dialnicu, čo znamenalo kolónu. Tak teraz som už začala byť nervózna a snažila som sa počítať. "Aj keby sme prišli o pol hodinu neskôr ako by sme mali, nie je možné aby sme to nestihli. Akoby ma vyslišal ten hore pretože naše meškanie bolo naozaj len polhodinové. Nechcite vedieť aká veľká je autobusová stanica v NY. Myslela som si, že sa odtiaľ nikdy nedostaneme,ale netrvalo nám ani päť minút nájsť autobus, ktorý nás priamo odvezol na letisko Newark. To už som bola riadne nervózna, aj keď som sa to snažila zakryť. Keď sme konečne vystúpili na našom termináli, pri ktorom autobus zastavoval nakoniec (ako inak). Vydýchli sme si pretože sme mali ešte 45 minút čas. Keď sme prišli na chcek in totálne udychčaný s hrôzou sme zistili, že už je uzavretý batožinový priestor. A ak by sme chceli letieť jedine bez našich kufrov. Musím sa priznať, že som trochu panikárila. "Do riti! A čo teraz? Čo budeme robiť?"

Ani neviem vysvetliť aké obrovské sme mali šťastie. Američanka, ktorá pracovala akurát na našom chcekine bola pravdepodobne pôvodom z Ruska (zistila som, že niektorí ľudia nestratia prízvuk ani po dlhých rokoch). Neviem či sympatizovala so svojimmi Slovankými bratmi. Zadarmo nám prebukovala letenky o 24 hodín neskôr. Vysvetlila nám, že si možeme zadarmo zavolať z letiska do hotela a vybaviť si cenu. Tiež že hotely poskytujú odvoz z letiska zadarmo. Musela som sa smiať. A v kútiku duše som bola šťastná, keď už sme boli za vodou sa nám dobre vtipkovalo. Bolo nám jasné, že sme si to zapríčinili sami. On chcel vidieť New York a ja som ešte nechcela ísť domov.

Boli sme unavený, bol neskorý večer, vonku už bola tma, ale boli sme v New Yorku! Museli sme to využiť. A myslím, že nemusím ani písať, že pri našom šťastí sme zmeškali metro na Manhattan a daľšie išlo za 30 či 45 minút (už si presne nespomínam). V tom momente som si naozaj myslela, že dnešní deň nám nepraje aj keď sme tak dobre pochodili s prebukovaním letenky. Keď sme sa konečne dostali tam kam sme chceli zistili sme, že ani jeden z nás netuší kde sme. Kráčali sme tade a potom ďalej, raz sme zahli do prava či doľava a čuduj sa svete nejakým zázrakom sme sa dostali na Times Square. Priznám sa, že som čakala od toho trochu viac. Bohužial to bolo jediné čo sme videli pretože sme chceli chytiť posledné metro späť, ktoré išlo o 1:44 ráno a naozaj sme ho nechceli zmeškať. Skúšali sme ešte rýchlo nájsť Empire state building, ale ten bol naopačnej strane a pri našom šťastný sme nechceli riskovať.


Ďalej sme len mŕtvy zaľahli do postiel. Ráno sme zmeškali raňaky, taký sme boli unavený. Odviezli sme sa na letisko kde sme čakali sedem hodín na let. Ako prvý sme sa chcekinuli a bola tam naša stara známa "Ruska". Milo sa na nás usmiala: "Hi guys! Tak čo našli ste blízko hotel? Všetko ste zvládli?" Asi po milióntykrát sme sa jej poďakovali a presunuli sme sa ďalej ku kontrole, kde sme sa museli aj vyzúvať. Bola to pre mňa nová skúsenosť lebo cestou do USA sme nič také nemuseli robiť. Z Newarku sme odleteli síce z hodinovým meškaním, ale do Paríža sme prišli načas (sranda nie?). Tam sme znovu museli prejsť kontrolou (už sme sa však nevyzúvali) čo bol pre mňa šok lebo cestou tam nás kontrolovali len vo Viedni a potom v USA nám príručná batožinu už nekontrolovali. Ale boli sme v Európskej únií a ja som cítíla tú blízskosť domova. Bola som unavená, mala som červené oči a smiala som sa ako šialená.

Nakoniec let do Viedne bol kratší ako by som si priala. Keď sme sa medzi poslednými vytrepali z lietadla a schmatli našu batožinu prišiel čas sa rozlúčiť. Spoločne sme išli ešte hľadať každý svojich rodičov. A keď som vonku pre letiskom uvidela mamu ako kráča ku mne prišla mi menšia než keď som odchádzala. Ale vskutočnosti sa nič nezmenilo za tie tri mesiace čo som bola preč. Zistila som to hneď ako mama začala rozprávať.

Sú to už tri týždňe čo som doma a neprejde deň kedy by som si nespomenula na Ocean city. Ako som každý deň chodila do práce a totálne unavená chodila z nej, ale skoro vždy som našla novú vlnu energie keď som prišla domov. Ako som bľabotala po anglicky. Moja prvá návšteva oceánu kedy som utopila svoju botu. ... Niekedy naozaj neviem či to bolo skutočné alebo sa to stalo len v mojej hlave ( to mám z Harryho Pottera). Nebol to len sen? Tri mesiace môjho života, ktoré prešli tak rýchlo, ale zároveň tak pomaly. Som veľmi rada, že som mala takúto príležitosť, a že som som sa dostala na také príjemné miesto akým bolo OCEAN city.



...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 •Pet!nka• •Pet!nka• | E-mail | Web | 8. října 2013 v 19:34 | Reagovat

Hodně ti závidím, že jsi se odvážila a odjela tam. Vidět New York, páni... jsi dítě štěstěny, věř mi (i když jste měli to zpoždění) :-)

2 Casion Casion | Web | 9. října 2013 v 19:53 | Reagovat

No páni asi by ma kleplo na tom letisku :D :D Ale hlavná vec, že všetko dobre dopadlo :D Fotky vyzerajú krásne :D

3 Ilía Ilía | Web | 9. října 2013 v 19:58 | Reagovat

Páni! Tak to já bych zmeškala klidně i dvě letadla, kdybych mohla vidět NY!!!
Já ti tak závidííím!! :DDD

Hlavně, že sis to užila. Taková životní příležitost!!! PÁNI!!! :DDDDDDD :DDDDDDDDDDD

4 Lenča Lenča | Web | 10. října 2013 v 14:53 | Reagovat

Páni :) Nedokážu si představit, kdybych byla na tvém místě na tom letišti, nejspíš bych šíleně panikařila nebo brečela nebo tak něco :D To, že jsi pak díky tomu viděla New York, je úžasná náhoda (: Závidím :D

5 Casion Casion | Web | 15. října 2013 v 18:57 | Reagovat

vďaka za gratuláciu :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Všetky články na tomto blogu sú autorské. Akékoľvek kopírovanie bez súhlasu je zakázané.