Červen 2013

Prečo sú podľa mňa američania taký tučný

30. června 2013 v 18:41 | Džejn |  Keď cestujem...
Keď bolo dievča po prvýkrát v obchode s názvom Wawa kupovala si jedlo do práce, zvolila si metódu ochutnávania. Čiže vždy keď tam teraz zavíta kúpy si niečo nové a ak jej chutilo aj to staré vráti sa k tomu. Raz sa jej stalo, že si chcela kúpiť nejaké ovocie a kúpila si jablko nakrájané na mesiačiky a až pri pokladni zistila, že je k tom caramelový dipper. Vtedy ju trochu chytil šok, veď oni aj zo zdravého urobia niečo nezdravé. Bohuziaľ nemôže povedať, že to chutilo zle, práve naopak, bolo to skvelé. Ale jedenkrát a dosť. Druhý deň si chcela kúpiť nakrájanú zeleninu, ale tá tiež bola s nejakým dipperom, tak to vzdala. Radšej si v normálnych potravinách kúpi zeleninu a bude kuchtiť, ale keď sa po práci zastavila v supermarkete, verte či nie, už nemali rajčiny. Ale na jej radosť si konečne po troch dňoch čo si umývala zuby prstom kúpila zubnú kefku. Naozaj už bolo na čase lebo po tých skvelých muffinov sa jej zišlo poriadne vyčistiť zuby. Dievča so Slovenska sa totižto neuveriteľne zamilovalo do tunajších muffinov. Lepšie nikdy nejedla a keď po prvýkrát ochutnala Chocholate Chips Cookie, prestala sa čudovať prečo sú američania taký tučný. Pri takom dobrom jedle čo ochutnala sa im nečudovala. A keď sa dozvedela pri návšteve kamarátky, že ponúkajú aj vysmážané Oreo sušienky či Sneakers (obalia ich v cestíčku a vysmažia vo fritéze rovnako ako hranolky alebo čokoľvek iné) povedala si, že ich raz musí okúsiť, ale po toľkom sladkom mala chuť na niečo slané tak si po sto rokoch dala hranolky.

David Nicholls - Jeden deň

21. června 2013 v 15:58 | Džejn |  Keď recenzujem...
Originálny názov: One Day
Rok vydania: 2011
Žáner: román
Vydavateľstvo: Ikar
Počet strán: 413
Moje hodnotenie: 100%

Emma a Dexter sú obyčajný ľudia, ktorým sa preťali cesty. A tie sa im pretíňajú každoročne. Stali sa z nich dobrý kamaráti. Ich životy plynú ďalej bez toho, aby boli príliš závislý jeden na druhom. Alebo ani nie? Prežívajú lásky a sklamania. Útrapy života. Ale nakoniec sa vždy v tomto veľkom svete nájdu. Prevedú nás životom dvadsiatnikov, tridsiatnikov a štyridsiatnikov. No aká je ich budúcnosť? Skončia nakoniec spolu?


Nerada prezrádzam niečo z knihy nieto ešte záver, ale tu sa jednoducho nemôžem zdržať komentára takže upozorňujem tých, ktorí to ešte nečítali (alebo keď už to musím napísať nevideli film) a radi by tak urobili, že teraz budem zúriť kvôli koncu. Viete vždy som považovala smrť za skvelý koniec príbehu a stále považujem. Povedala by som, že hrdina ma zaslúžený pokoj a autor už nedá žiadnu nádej čitateľovi pre nové dobrodružstvo ak sa ho ovšem nerozhodne vzkriesiť z mŕtvych tým veľmi neslušne ukazujem prstom na pani L.J. Smithovú a jej sériu o upíroch, ktorú mala zakončiť ak nie tretím tak štvrtým dielom určite.


Normálne som bola naštvaná keď som si prečítala, že Emma zomrela. Čože? A kde je to žili šťastne až do smrti? Dobre, nie je to rozprávka, ale po tých útrapách čo si prežili ústredné postavy príbehu som si ak nie od polky knihy tak od trištvrte naozaj myslela, že sa dajú spolu do kopy a budú mať kopec detí a všetko čo k tomu patrí, ale potom prišiel ten neočakávaný zvrat. Smrť.

Klaniam sa autorovi, že som každú stránku pretáčala s veľkým otáznikom a aj keď som si potom myslela,že viem ako to skončí nakoniec ma nemilo prekvapil.
Táto kniha musí otvoriť vašu fantáziu, pretože je v nej zaznamenaný vždy len jeden deň v roku (konkrétne 15. júl). A čo tých zvyšních 364 dní? Čo sa asi tak dialo ďalej, keď skončil 15. júl?


"Tak." Keď hovoril, očami pozoroval miestnosť. "Ako ide učenie?"
"Fajn, Dexter," zachmúrila sa.
"Čo? Čo som spravil?" odvetil pobúrene a hodil po nej očami.

Ako som prežila svoj prvý let

17. června 2013 v 2:47 | Džejn |  Keď cestujem...
Dievča večer nemohlo zaspať.Bolo také nervózne z toho čo malo prísť a potom ani nevedela ako o pol štvrtej ráno ju čakal budiček. Rychlo si všetko prichystala, naraňajkovala sa a umyla zuby,obliekla. O štvrtej nadišiel čas odísť a nechať všetko tak. Čas opustiť svoj domov. Prvy let s velkym P a L na ňu čakal vo Viedni o siedmej ráno. Prestupovala v Pariži,kde čakala štyri hodiny na spoj do New Yorku.Pri vzlietnutí a pristavaní mala pocit ako keby bola na kolotoči. Strach z letu z nej úplne opadol. Skušobný let z Viedne do Pariza povazovala za veľmi príjemný,ale myslela si ,že to najhoršie len pride. Ako prežije viac ako osem hodinový let do Ameriky? Nakoniec ale prežila. Let nebol o nič horši ako ten prvý. Len ku koncu ju trápili turbulencie kvôli, ktorým pol hodinu krúžili nad Novým Yorkom. Po tom ako vystúpila z lietadla a opäť sa do neho musela vracať lebo si zabudla jacket, prešla kontrolou s prianím pekného pobytu v Amerike a so slovami -Welcome to the Amerika-. Potom trebalo počkať na ďalšiu ďievčinu ďalších päť hodín a o desiatej večer miestneho času (na Slovenku bolo vtedy plus šesť hodín) pre jej skupinku prišli priateľia. Cesta do Ocean City, ktore sa pre nu malo stať domovom trvala tri hodiny. Po prvom stretnutí s Amerikou už päťnásť minút pred druhou miestneho času spala ako zabitá. Jediné čo ju mrzelo bolo, že si zabudla zubnú kefku.

Keď som sa balila do Ameriky

13. června 2013 v 22:58 | Džejn |  Keď cestujem...
Jedného veľmi nudného dňa sa dievča rozhodlo, že pôjde vyskúšať svet. Aby bola sebecká, vybrala si za svoj domov na tri mesiace, Ameriku. Veď kým je ešte mladá. Keď si vybavila všetko potrebné, kúpila letenku a navštívila americkú ambasádu zostávalo už len jediné...čakať. Potom ani nevedela ako bol deň pred odletom. Rozlúčila sa s priateľmi. Svoje myšlienky sústredila na svoj prvý let. "Aké to tam bude? Vydržím tam tri mesiace? Čo všetko z Ameriky uvidím? Budem stále rovnaká, keď sa vrátim späť?" Myšlienky nechala voľné prúdiť hlavou a potom únavou zaspala.

...

Malé potvorky

11. června 2013 v 0:06 | Džejn |  Keď fotím...
Obludka si na mne urobil leháro, keď som fotila malých nezbedníkov. Nemala som to srdce ho odohnať tak som ho radšej odfotila.

Mia s obludkou sa stále len šantia a pobehujú po dvore ako také mačence.

Tomuto hladošovi som meno nedávala, keďže pôjde preč, ale zatiaľ ho volám "Malý kocúr"

Na tejto fotke vám predstavujem Tučka. Je to síce mačka, ale mne sa to meno páči. Dúfam v to, že si ju necháme. Má bolavé očko a možno na neho nebude vidieť (aj keď veterinárka nič také nespomínala), ale o to ju mám radšej.

Páreček! Ďalšia mica, ktorá má mužské "meno". Jedného dňa som ju oblapila svojou dlaňou a napadlo ma, že je taký páreček, tak som ju tak pomenovala. Pravdepodobne si ju zoberie susedka, za čo som rada, lebo sa s ňou určite budem stretávať aj naďalej.

Tučko a "Malý kocúr"

Tučko a Páreček

Tieto malé potvorky sa narodili presne v sobotu štvrtého mája. Robia mi veľkú radosť a najradšej by som si ich všetky nechala. Jednoducho milujem mačiatka, aj šteniatkaa všemožné iné zvieratká. Aký je váš vzťah ku zvieratám? Máte nejaké obľúbené?
...

Maggie Stiefvaterová - Triaška

7. června 2013 v 22:26 | Džejn |  Keď recenzujem...
Originálny názov: Shiver
Diel zo série: prvý
Rok vydania: 2010
Žáner: fantasy
Vydavateľstvo: Ikar
Počet strán: 309
Môj hodnotenie: 86%

Grace je sedemnásť ročné dievča, ktoré žije so svojimi rodičmi v mestečku Mercy Falls. Rada pozoruje vlkov, ktorých je v zime viac než dosť. Celá svorka. Medzi nimi si našla aj svojho vlka. Pozorovala ho a on pozoroval ju.

Sam je obyčajný chalan so zvláštnymi očami, ktorý pracuje v kníhkupectve. Býva na okraji lesa so svojím odpotívnym otcom a s ostatnými, ktorých spája jedno veľké tajomstvo. Menia sa na vlkov...


Keď sa cesty Grace a Sama spoja, je to ako keby sa nemali nikdy rozdeliť. Akoby vždy patrili k sebe. Grace tušila, že na vlkoch je niečo zvláštne od kedy sa jej stala nehoda. A teraz spoznala ich tajomstvo. V Mercy Falls sú vlkolaci a do jedného z nich sa zamilovala. Ale koľko času im ostáva kým sa Sam stane navždy vlkom? A čo záhadné zmiznutie tela Jacka Culpepera, ktoré smrť spôsobili vlci? Kam zmizlo?


Veľmi príjemný príbeh o láske, ktorou nás prevedie Grace so Samom. Dobre napísaný. Kniha sa skutočne číta sama. Zaujímavá temá, s ktorou si autorka skvele poradila. Nie je to síce ten typ knihy, ktorý sa vám dostane pod kožu, ale príbeh vás dokáže vtiahnuť do svojho vnútra. Ak máte radi fantasy a príbehy o mladej láske neoľutujete ak siahnete práve po tejto knihe.


Znova som otvoril oči, zahľadel som sa na ne do zrkadla, až kým ich tvar a farba nič neznamenali. Čudoval som sa, čo na mne Grace vidí, prečo som ju tak očaril. Kto som bez vlčej kože? Chalan s hlavou prepchatou slovami, čo sa z neho doslova valia. Lenže teraz sa každý slovný zvrat, každý rým, ktorý som nosil v hlave, končil slovom láska.
...

Stephenie Meyerová - Hostiteľ

5. června 2013 v 11:02 | Džejn |  Keď recenzujem...
Originálny názov: The Host
Rok vydania: 2009 (SK)
Žáner: sci-fi, fantasy
Vydavateľstvo: Tatran (SK)
Počet strán: 616
Moje hodnotenie: 90%

Utópia.Taký je svet dnes. Len už na ňom nežijú ľudia. Aspoň nie skutočný ľudia. Len ich telá a v nich... sú oni. Duše. Votrelci. Parazity.

Hostiteľ je príbehom Pútničky, ktorá dostane telo, ktoré patrí medzi posledné, ktoré ešte nebolo podrobené. Pátračka, ktorá jej bola pridelená dúfa, že spomienky, ktoré Pútnička získa z tela, pomôžu dostať sa k ostatným. Ale sú tam vonku ešte nejaký ľudia?


Melanie pravá majiteľka tela sa nevzdáva, aj keď je len hlasom v hlave. Miluje tých, ktorých chráni a nikdy nedovolí... Lenže aj Pútnička ich miluje, ani ona nechce, aby sa im čokoľvek stalo. Jaredovi a Jamiemu.

Snaží sa dostať od Pátračky čo najďalej. A keď jej Melanie ukáže záhadné čiary vydajú sa po nich.

Môže ich čakať uprostred holej púšte niečo iné ako smrť? Nájdu to čo hľadajú? A čo bude so svetom? Zostane už navždy takým..."dokonalým"?


Milujem túto knihu. Práve sa mi ju podarilo prečítať druhýkrát a som zase raz nešťastná, že som sa dostala na koniec. Musím sa však priznať, že prvých asi sto strán ma nudilo (keď som príbeh o Pútničke čítala po prvýkrát nič také sa mi nestalo). Ale potom som sa stratila v príbehu ako mám vo zvyku a cestu späť som našla, keď bol koniec. Takže čo je to sto strán oproti zvyšným päťsto? Nie, nestraším vás. Kniha má síce šesto strán, ale to si pri čítaný ani nevšimnete. Vlastne budete chcieť viac. Aj, keď určite narazíte aj na pasáže, ktoré vás budú nudiť.

Milujem fantasy a sci-fi príbehy. A ak ich máte radi aj vy a tento ste ešte nečítali - vrelo odporúčam. Kapitolu 36 si vychutnajte. Zbožňujem spor medzi Jaredom a Ianom. Len neviem prečo mi stále uniká moment, kedy Ian zmenil svoj názor na Wandu. Nie, že by to tam nebolo, len je to písané z pohľadu Wandy a ona sa v prejavoch náklonosti až tak nevyzná. Ach Ian. Môže byť niekto plný lásky k niekomu ako je ona? Táto lovestory zohreje pri srdiečku.


"Si moja najobľúbenejšia bytosť v celom známom vesmíre."
"Ďakujem," zahundrala som sucho.
"Si pripravená na tú potupu, Vanda?" žartoval Wes. "Možno si dobyla planétu, ale v tejto hre prehráš."
...
Čo sa týka filmu. Ja patrím medzi veľkých fanúšikov sci-fi, fantasy a podobne a preto mi dvojhodinový film neprišiel vôbec dlhý práve, že ak ho porovnám s knihou bol krátky :) Ako vždy pri filmoch podľa knižnej predlohy, urobili nutné zlo a osekali knihu na scenár najlepšie ako sa to dalo + do filmu pridali scény, ktoré v knihe nie sú, ale ktoré do filmu pekne zapadli, aby mohol film pokračovať v jednej línií. Film vzišiel z americkej produkcie čo mu zaručilo istú dávku romantiky.


Ak by som mala trochu porovnať film s knihou začla by som na vyobrazení duší. Som toho názoru, že sa určite priblížili predstavám samotnej autorky Stephenie Meyer.
Pátrači majú namiesto čiernych odevov ako je to písané v knihe biele. Myslím si, že táto zmena bola správnim rozhodnutím. Pôsobia tak neškodne a tak by to malo byť.
Smrť, ktorá sa udeje na ceste dodá filmu trochu viac akcie.
Autá, ktoré majú Pátrači sú naozaj pekné až dokonalé a preto s k nim hodia.
Stále mi uniká zmena Ianovho postoja k Wande.
Herci to zahrali najlepšie ako vedeli a ja som im to uverila. Od prvej minúty až po poslednú.
Čo si budeme klamať, filmy podľa obľúbených kních nikdy nebudú dokonalé, ale tento je dobrý. Vôbec ma nič nenapadá čo by som im vytkla. Možno, keď to uvidím viackrát (radšej sa ma ani nepýtajte koľko krát som to už videla, ani sama si to nepamätám, ale myslím, že to bolo viac ako desať).

Aké sú vaše dojmy? Čítali ste knihu alebo ste aspoň videli film? Či oboje?


Niektoré filmy stačí, keď vidíte raz iné, túžite vidieť opäť. Toto je ten druhý prípad.
...

Ratatouille a la Sydney

3. června 2013 v 17:14 | Džejn |  Keď kuchtím...
Jedného dňa sa stalo, že som zavítala na blog istej blogerky Sydney a objavila som tam niečo zaujímavé. Bol to recept na Ratatouille, ktorý ako sama uvádza vo svojom článku sa preslávil rozprávkou o malom potkanovi Remym. Doma sme už skúšali všeliaké recepty na toto jedlo, ale priznám sa moc mi to vtedy nechutilo. Preto som aj v tomto prípade bola trochu skeptická, ale keď som si preštudovala celý recept povedala som si: "Toto predsa nemôže byť zlé." A tak som si recept zapísala do zošita medzi ostatné, že raz príde deň kedy si to vyskúšam urobiť. A ten deň prišiel včera. Nedeľa ako stvorená na kuchtenie. Trochu som fotila, aby ste videli ako sa mi darilo. Recept nájdete tu.


Recept som si trochu upravila podľa seba. Baklažán, ktorý som si nakrájala na kolieska som si nasolila a nechala "vyplakať". Toto robím vždy, keď pracujem s baklažánom, aj keď to v originálnom recepte nebolo. Druhá zmena bola, že som namiesto pretlaku, na omáčku použila domáci kečup.


V recepte sa píše o provensálskom korení. Bohužial sme ho doma nemali tak som ho bola nútená vynechať.


Inak som všetko urobila podľa návodu a výsledok bol neuveriteľne chutný. Keďže som vegetariánka (myslím, že je to prvá vec, ktorú ste sa o mne dozvedeli) neustále hľadám nové recepty ako pripraviť zeleninu. Mám pár obľúbených receptov a tento radím medzi ne. Takže ak ste tiež milovník zeleniny tento recept vám odporúčam.


A ak ste ešte nenavštívili tangleds.blog.cz určite tak urobte. Každý si tam nájde niečo to svoje.


Dobrú chuť.
...
Všetky články na tomto blogu sú autorské. Akékoľvek kopírovanie bez súhlasu je zakázané.