Duben 2013

A tak si jenom bloudím světem krásným...

27. dubna 2013 v 19:56 | Džejn |  Keď cestujem...
A tak sa stalo, že som zase raz vytiahla svoje túľavé boty a opustila Slovensko. Cielom mojej výpravy bol Kolín nad Rýnom v Nemecku kde sme strávili celý deň. Čo vám k tomu poviem? Keby nebolo tak zima tak si to možno aj viac užijem aj keď Nemecku príliš neholdujem. Pamiatky a múzeá samozrejme krásne. Škoda, že bolo mesto v 1945 zbombardované a muselo sa nanovo vybudovať.

Ďalšou zastávkou v Nemecku bolo mesto Xanten, kde sme pochodili zvyšky starého rímskeho prístavného mesta.(Voda odtiaľ už dávno zmizla). V ten istý deň sme prešli Holanskom do Belgicka, kde sme sa zastavili na bojišti Waterloo, kde Napoleón prehral ako si istotne pamätáte z hodín dejepisu. V momente sme pokračovali ďalej do Bruselu, ktorý sme prešli autobusom a vystúpili sme z neho iba pred Atómiom, kde sme sa pofotili. (Ešteže tak, veď by som ani nemohla povedať, že som v Bruseli bola!) Ponáhľali sme sa ďalej lebo ešte v ten deň sme museli stihnúť mesto Bruggy, ktoré je podobne ako talianske Benátky na vode ( aj keď nie až tak ako Benátky, samozrejme). A potom smer Francúzsko, kde sme sa ubytovali na noc. Keď tak nad tým rozmýšľam v nedeľu som prakticky bola v štyroch štátoch aj keď cez dva sme len prechádzali.

Z Francúzska sme sa preplavili trajektom do Doveru. (Počítala som minúty kedy konečne budem na britskej pôde a keď sa tak stalo, bola som šťastím bez seba. Konečne!)

Hlavné sídlo anglikánskej cirkvi a biskupa, Canterbury bolo krásne. Katedrála majestátna.

A Londýn? Obrovský. Čo vám budem hovoriť. Pochodili sme mesto sem a tam, ale mali sme tak málo času. Už teraz si robím plány, že tam čoskoro pôjdem. Polovicu svojho života (vedzte, že nie som najmladšia) som tam chceal ísť a teraz neverím, že už som doma. Kebyže nejdem cez leto do Ameriky, tak by som istotne išla do Londýna a všetko si pekne krásne v kľude pokukala. Nevadí. Toto na začiatok stačilo. O teraz sa s vami podelím o pár fotiek:

Kolínsky dóm


Most Hohenzollernbrücke

Xanten

Atómium v Belgicku

Bruggy



Doverské útesy s Doverským hradom

Katedrála v Canterbury (hlavné sídlo anglikánskej cirkvi)

Kráľovská hvezdáren (Greenwich)

moje nohy na nultom poludníku

londýnske taxíky (neviem ako sa mi to podarilo odfotiť štyri za sebou)

Big Ben

Parlament

Buckinghamský palác

Londýnske oko

Stonehange

Kúpelné mesto Bath


Tower Hill (kedysi mestské popravisko)

Tower of London

Tower Green (ten zelený trávnik v pozadí; tu bola popravená Anna Boleynová ako aj Katarína Howardová a Jane Greyová; v diaľke môžete vidieť The Shard (Črepinu)

Jeden z Towerských havranov

Tower Bridge

Sídlo britskej tajnej služby

A to najlepšie nakoniec; stanica King´s Cross, nástupište deväť a tri štvrte (odchádzam do Rokfortu)

Tak trocha nik

17. dubna 2013 v 17:03 | Džejn |  ...príbehy

...
Zhlboka sa nadýchla a zamierila do triedy, o ktorej ju informovala pracovníčka školy. Zaklopala na dvere a bez vyzvania vstúpila dnu. Prerušila začiatočný výklad učiteľa o Francúzskej revolúcií, ale bolo jej to úplne jedno.

Kým kráčala ku katedre všetci na ňu vyvaľovali oči, vrátene učiteľa. Bez jediného slova položila papier na stôl a zamierila k jedinému voľnému miestu, úplne vzadu pri stene.

Bude chvíľu trvať kým si na ňu zvyknú, ale nakoniec jej dajú pokoj. Nikto predsa nechce mať nič spoločné s niekým kto vyzerá ako ona.

Učiteľovi chvíľu trvalo kým sa spamätal. Aby zakryl svoje zmätenie zakašlal a potom ako keby sa vôbec nič nestalo pokračoval ďalej vo výklade učiva. O študentoch sa nedá povedať to isté. Celú hodinu boli nesústredení a neustále sa snažili potlačiť nutkanie otočiť sa na novú neznámu, avšak bez veľkého úspechu.

Bolo na nej niečo zvláštne. No nedokázali povedať čo. Na prvý pohľad vyzerala úplne obyčajne. Vlastne nie, vyzerala oveľa horšie ako len obyčajne. Ale keď ste sa na ňu pozreli druhý a tretíkrát ... jednoducho ste nemohli od nej odtrhnúť oči. Vábila vás k sebe ako siréna.

Niekoľko minút pred koncom všetkých vyrušilo náhle otvorenie a následné tresknutie dverí. Všetci akoby prebudení z tranzu preniesli svoj pohľad na chlapca, ktorý stál pred dverami. Vysoký so širokými plecami s pohŕdavým úsmevom na tvári, ktorej časť schovával za strapatými vlasmi. Keď si odfúkol čierne vlasy z tváre do pozornosti sa dostali oči rovnakej farby. Vlastne boli tmavo hnedé, ale to mohol zistiť len ten, kto by sa mu zblízka pozrel do očí a to by sa nik nedovážil. Schawn (Šón) bol po celej škole známy bitkár. Určite by ste nechceli byť tým, kto mu skríži cestu.
...

Já žeru kvítí a lesní bobule

16. dubna 2013 v 13:50 | Džejn |  ...na tému týždňa
Jar konečne vyhrala nad neúprosnou Zimou, slniečko svieti a zo zeme rastú prvé kvietky, ktoré sa snažia upútať našu pozornosť. Vlastne druhé, nemôžem zabúdať na snežienky. Všetko je krajšie a farebnejšie. Tak som sa rozhodla, v tento príjemný deň konečne chytiť do ruky foták a zaznamenať čo vidia moje oči. Ani som nemusela chodiť príliš ďaleko. Vskutočnosti stačilo otvoriť dvere, urobiť pár krokov a mohla som sa dívať. Tak sa dívajte so mnou ak chcete.






Keby sa ma niekto opýtal aký je môj najobľúbenejší kvet zasmiala by som sa. Čo je to prosím pekne za otázku? Predsa žiadny kvet nemôže byť krajší ako ten druhý.

Driáda na tričku

13. dubna 2013 v 11:07 | Džejn |  Keď maľujem...
Tak som sa rozhodľa maľovať a vzniklo z toho toto. No čo vám poviem aj Picasso nejak začínal. Nie, naozaj som sa neprirovnala k Picasovi ;)


Keď som chcela čítať, ale nemohla som

10. dubna 2013 v 19:41 | Džejn |  ...úvahy
Už ste mali taký pocit, že ste si chceli opäť prečítať vašu obľúbenú knihu, ale jednoducho ste nemohli? Cítili ste bolesť, pretože ste vedeli, že sa zase dočítate ku koncu a to nechete. Chcete, aby ten príbeh trval večne. Nikdy neskončil.

Už nikdy viac

9. dubna 2013 v 14:12 | Džejn |  ...piesne/básne
R: Nechápeš ma, ale kto ti dovolil ma
pochopiť?
Nepoznáš ma, ale kto ti dovolil ma
spoznať?
Nemiluješ ma, ale kto ti dovolil ma kedysi
milovať?
Oh, yeah..

Viem, že to bolo vtedy krásne,
ale už je to za nami.
Sme dvaja cudzinci,
ktorý sa na chvíľu stretli na križovatke,
ale potom už každý išiel svojou cestou

R: Nechápeš ma, ale kto ti dovolil ma
pochopiť?
Nepoznáš ma, ale kto ti dovolil ma
spoznať?
Nemiluješ ma, ale kto ti dovolil ma kedysi
milovať?
Oh, yeah..

Možno si sa vrátil späť na tú križovatku
dúfajúc, že ma uvidíš.
Ale ja sa neotáčam späť.
Nekráčam dvakrát po tej istej ceste.
Čo vlastne chceš veď ty si to ukončil.

R: Nechápeš ma, ale kto ti dovolil ma
pochopiť?
Nepoznáš ma, ale kto ti dovolil ma
spoznať?
Nemiluješ ma, ale kto ti dovolil ma kedysi
milovať?
Oh, yeah..

Potrebujem od teba povolenie dýchať,
aby som sa pohla? Vieš čo?
Radšej buď ticho a pohni sa za ňou,
ja váš vzťah nezachránim.
Si lepší ako on, dobre to vieš.
Tak už prosím ťa choď.

Neobzeraj sa, už nikdy viac, už nikdy viac,
neobzeraj sa, už nikdy viac.

Dominika Ponechalová - Punková princezná

7. dubna 2013 v 20:29 | Džejn |  Keď recenzujem...
Rok vydania: 2008
Žáner: dievčenský román
Moje hodnotenie: 89%

Prvýkrát som túto knihu čítala ešte keď som bola na strednej a bola som do nej totálny blázon. Tak moc ma inšpirovala, že som si začala vymýšlať texty piesni. Mala som vtedy svoje punk - rockové obdobie (ktoré samozrejme stále trvá, ale už v trochu rozumnejšej forme) a táto knihy vtedy ku mne prišla ako dar z nebies. Teda ja som prišla ku nej, ale to je jedno.

Príbeh je o mladej stredoškoláčke Karolíne, ktorá čast svojich letných prádznin trávi v Anglicku, kde jej sestra robí au-pairku. Keď sa vráti domov na zvyšok prázdnin narazí (a to doslova) na svojho idola Jakuba, ktorého už nejaký ten piatok okukuje. Tak sa začne ich priateľstvo, ktoré postupne vyústi do očakávaného vzťahu. Alebo ani nie? Žeby ružové okuliare zmizli skôr, ako by sme si mysleli?

Karolína trávi čas aj v Anglicku so svojou sestrou kde spoznáva Davida a jeho kapelu. Ten jej daruje gitaru a tak ona sama nachádza svoju cestu k hudbe. Keď jej rodičia dovoľia tam stráviť nasledujúce letné prázdniny, je to práve to čo potrebuje.

Na pretriašku príde otázka Davida, je to láska a či nie? Čo sa stane potom, keď prázdniny skončia a ona sa bude musieť vrátiť na Slovensko?

Alebo viete čo? Veď si to prečítajte. Už nič neprezradím. Také pohodové čítanie. Môžete sa zasnívať a predstaviť si, že aj vy zažijete niečo podobné. Nakoniec všetko je možné. Proste len trocha viery, ľudia!

"Jeden pohľad, len jeden pohľad stačí na to, aby sa rozpadli všetky jej nádeje. Jeden pohľad stačil, aby zničil všetky jej sny. Len jeden jediný pohľad stačil na to, aby jej roztrhol srdce a zničil všetky pekné spomienky..."

Cereálne muffiny so syrom

6. dubna 2013 v 13:26 | Džejn |  Keď kuchtím...
Na recept som narazila na fb stránke Zdravé fitness FOTO - recepty a bola som zvedavá čo z toho bude. Ingrediencie samá dobrota tak prečo to neskúsiť? A takto to dopadlo:





Ďakujem neprosím. Tak vyskúšala som a musím sa priznať, že mi príliš nechutily. Ledva som zjedla jeden. Niečo tomu jednoducho chýba. Cuketa, mrkva, kukurica a syr všetko dobré, ale chcelo by to ešte niečím doplniť. No škoda. Vyzerali tak dobre. Hold zdravé neznamená vždy aj chutné.
P.S. Ale mame chutili ;)

Prekliate ráno

5. dubna 2013 v 10:58 | Džejn |  ...príbehy
Nikto nevedel odkiaľ prišla. Zrazu sa objavila v škole vo vyťahanom tričku a džínsoch. Všetko na nej vyzeralo väčšie ako ona sama. Dokonca aj tenisky. Na prvý pohľad bolo všetkým jasné, že nosí veci z druhej ruky. Ona však vyzerala akoby jej to vôbec neprekážalo. A prečo by aj mala? Nikto z novej školy o nej nič nevie a postará sa, aby to tak aj ostalo. Nepotrebuje a zbližovať s nikým aj tak sa tu istotne dlho nezdržia. Najviac šesť mesiacov a pôjdu ďalej. Na východ. A potom zase na západ.

Na pochmúrnej tvári sa jej objavil zamyslený výraz. Rozmýšľala akú historku použije tentoraz a už sa aj rozhodla pre tú, ktorú používa najčastejšie a má ju premyslenú do najmenších detailov.

Dcéra vojaka. Otec je neustále preč. Matka zomrela pri pôrode. Pretĺka sa životom sama. So svojím starším bratom v pätách. Dylenom. Určite ho poteší, že ho tento krát označí za svojho príbuzného. Aspoň nebude treba vysvetľovať prípadné nedorozumenia.

Zvykol používať meno Dylen a ona si zvykla na to byť Sára.

Keď zazvonilo na hodinu, na prázdnom wécku sa zadívala do zrkadla na svoju kúzlom zmenenú tvár a v mysli si povedala: "Volám sa Sára. Mám brata Dylena. Otec je vojak. Nikto sa nikdy nedozvie pravdu. Bol by to ich koniec." Nahlas dodala: -Aj môj.-

...

Memories

2. dubna 2013 v 15:43 | Džejn
Všetky články na tomto blogu sú autorské. Akékoľvek kopírovanie bez súhlasu je zakázané.